Dobrý večer, priatelia.
Nikdy som o tom nepísala, nikdy som nemala potrebu rozprávať o mojom súkromí verejne, ale čím ďalej tým viac si uvedomujem, že to možno bola chyba. Možno som sa s vami mala o tieto slová podeliť už skôr a možno by bolo všetko inak, ktovie. Som človek z mäsa a kostí a rovnako ako vy, aj ja mám svoje trápenia. Pred niekoľkými rokmi som mala dokonalý vzťah s dokonalým chlapom, plánovali sme si budúcnosť, tešili sa na spoločné bývanie, mali hromadu spoločných priateľov, skrátka všetko bolo ako má byť...
...až som sa jedno ráno zobudila a ono to bolo preč. Romantická idylka sa v okamihu zmenila na partnerské peklo. Každá prkotina prerástla v hádku, každé jeho slovo ma štvalo viac a viac, čím ďalej tým intenzívnejšie som vnímala jeho nedostatky a uvedomovala si, že človek, ktorý bol dlhé roky mojim najlepším priateľom, sa zrazu zmenil na môjho úhlavného nepriateľa. Už som sa oňho nemohla oprieť, nemohla som mu veriť, nemohla som ho viac milovať. Po rokoch bezchybnej rozprávky som zistila, že to všetko od začiatku bolo iba klamstvo. Že som len nejaká cena útechy, že som voľba číslo dva. Asi si viete predstaviť, že v takom niečom som sa nemohla cítiť dobre a už vôbec som nemohla byť šťastná. Nebudem klamať, bola to pre mňa asi tá najväčšia facka akú som doposiaľ od života dostala. Niet divu, že sa to tak veľmi podpísalo na mojej psychike.
Zdravím vás, moje milé :-)
Už vo včerajšom článku som sa pozastavovala nad tým, ako sa zmenili medziľudské vzťahy, ako sa z priateľstiev vytráca záujem a ako sa svet stáva povrchnejším. No a dnes sa opäť na chvíľu zamyslím nad tým, kam sa doba posunula. Nerobím si žiadne ilúzie o 21. storočí, no ľudské ego ma asi nikdy neprestane prekvapovať.
Nemusím byť slniečkár aby som bola k ľuďom čo najmilšia, samozrejme pokiaľ to situácia dovoľuje. Zároveň tiež nie som tak naivná aby som si myslela, že všetci všetkých zbožňujú a svet je vlastne len jedna veľká ružová cukrová vata. Povedala by som, že som z takýchto predstáv už dávno vyrástla, ale vlastne viete čo? Ja som nikdy v takýchto detinských predstavách nežila. Faktom je, že ja nemusím úplne všetkých a takisto oni nemusia mňa. Taký je život, každý má právo voľby. Ak mi niekto nesedí, tak sa snažím vyhnúť vzájomnej interakcii a ak s inak nedá, tak som aspoň natoľko zdvorilá, aby som sa ho mojim nezáujmom nijako nedotkla. Lebo predsa každý sme nejaký. Sama nie som dokonalá, tak prečo by mali byť ostatní?
Pamätáte si tie časy, kedy kamarátstvo znamenalo ísť von, pokecať si pri káve, zbehnúť spolu na nákupy, dať si jedno-dve-tri pivká alebo len tak sedieť na schodoch a vylievať si srdce? Už je to pekne dávno čo sme vymenili osobný kontakt za palce a srdiečka virtuálneho sveta. Hodnota človeka sa už nemeria podľa jeho prínosu spoločnosti a správania sa k ľuďom, miesto toho ju dokážete za pár sekúnd odhadnúť z počtu priateľov a fanúšikov, ktorých dotyčný nazbieral za svoj život. Donedávna som aj ja patrila k chytačom pokémonov priateľov na facebooku, myslela som si, že musím vedieť ako žijú moji spolužiaci, ako sa má brat môjho ex, s ktorým som sa pred 10 maximálne tak pozdravila či dokonca ako sa majú kamaráti mojich kamarátov, s ktorými som si minulý piatok potriasla rukou pri odchode z baru. No tak si vravím "A na čo? Na čo je toto vlastne dobré? K čomu mi je 400 kontaktov keď si píšem s tromi? K čomu mi sú fotky detí mojich známych, keď deti vôbec nemám rada?" A tak sa začala čistka. Mazala som hlava - nehlava, s kým si nepíšem, nekomentujem, kto ma nezaujíma, išiel zo zoznamu von.
Hej dva, ne dve, bo sme na Šarišu a tu je šicko dva ;-)
Ahoj, priateľ môj. Vítam ťa opäť po nejakom čase pri novom článku. Tentokrát to bude skôr denníčkový pokec alebo ak chceš a si dobrodruh, tak TIP kde nesmieš budúci rok chýbať ak miluješ zábavu a dobré pivo. Nie nie, nejdeme na októberfest, na ten si ešte chvíľu počkáme. Reč je o Dni otvorených dverí (DOD) v pivovare Šariš. Východniarom asi nemusím túto akciu predstavovať, keďže na ňu všetci chodíme už roky-rokúce, ale ty keď nie si srdcom východniar, ta čítaj ďalej nech si v obraze. Vieš jak - šalený východ sa nehovorí nadarmo a už tobôž nie ak ti v žilách koluje miesto krvi dobré pivko...
Ahoj, ahoj, ahoj!
Som rada, že sa opäť stretávame na mojom blogu živí a zdraví. Dnes to bude opäť taká oddychovečka, pretože sa mi úspešne podarilo prežiť moju prvú jazdu v autoškole a chcem sa s vami o tento šok podeliť. Totižto aby sme si to povedali všetko pekne od začiatku...
Ahojte!
Posledné dni mám zo všetkého akosi zmiešané pocity. Veľmi dobre viem, že život nie je vždy slniečkový, ale niekedy je toho na mňa skrátka moc a ja neviem čo s tým. V uplynulých týždňoch sa zase riešili žabomyšie vojny medzi blogerkami, riešilo sa kto čo píše, kto čo natáča a mňa už skrátka nebaví fungovať v takejto komunite. Prečo sa proste nemôžme vzájomne podporovať tak, ako sme to robili kedysi, keď som s blogom ešte len začínala? Prečo sa z tohto úžasného koníčku stalo len akési vojnové pole, kde každý každého vníma ako konkurenciu? Prečo máme potrebu hádať sa a ponižovať kvôli takej malichernosti, akou je kozmetika alebo iné témy, o ktorých píšeme svoje blogy? Áno, ja viem, že tiež sama kritizujem ostatných, ale kritizujem ich správanie voči ľuďom, nie ich tvorbu, ich články a ich videá. Keď sa mi video nepáči, tak ho nepozerám. Ale keď niekto zabúda na určitú blogerskú a ľudskú etiku, ktorá by mala byť samozrejmosťou, tak áno, k tomu mám potrebu vyjadriť sa. Hmm, teraz asi vyznievam ako pokrytec, ale snáď chápete ako to celé myslím... Skrátka, práve tieto zbytočné vojny medzi blogerkami a youtuberkami mi berú všetku radosť, ktorú z blogovania obyčajne mám a aj preto som sa počas týchto dní stiahla do úzadia. Nemám proste energiu stále z každej strany počúvať škriepky kvôli veciam, na ktorých vlastne ani nezáleží.
 |
| zdroj |
Tiež máte niekedy takú chvíľku, kedy v tichosti sledujete osudy vašich rovesníkov a premýšľate, aký úžasný život majú a prečo ho nemôžete mať aj vy? Poviem vám rovno, niekedy im ozaj závidím, ale nie tou hnusnou závisťou, aká je pre nás Slovákov typická. Nie, práve naopak. Závidím v tom dobrom slova zmysle. Obdivujem ľudí, ktorí vo svojom živote niečo dosiahli, obzvlášť pokiaľ to dosiahli vlastnou drinou a nepotrebovali k tomu lovatého tatka... Ale čo ja..?
