Nedávno som sa zamýšľala nad tým, ako ma vníma moje okolie a či by sa nedalo nejako zapracovať na prvom dojme, ktorý robím. Skrátka ho trocha vylepšiť, lebo povedzme si úprimne - zoznámiť sa so zdeptaným introvertom (mnou) nie je asi zrovna životným snom nikoho z vás. Ono to ale máte tak -  my introverti sme zvláštne stvorenia - na jednej strane nás vyčerpáva kontakt s inými ľuďmi, na druhej strane občas mávame taký ten neznesiteľný pocit osamelosti, od ktorého by sme potrebovali utiecť.

Ahoj na novej adrese!

Po vyše polročnej pauze mám znova hlavu plnú myšlienok, ktoré chcú ísť do sveta a tak si sadám za klávesnicu a napäto sledujem, čo moje prsty ťukajú. Že vraj "Ako som nenašla samú seba". Tak čujme...

Celý život sa nás rodičia snažia viesť k tomu, aby z nás vyrástli zodpovední a úspešní ľudia. Tlačia na nás, aby sme šli študovať, aby sme si našli dobrú prácu, mali rodinu a žili šťastne až do smrti. Čo ale ak je smrť už za dverami a my tak nejak stále netušíme o co go? Hej, ten prípad som ja. Dokončila som školy, ktoré ma náramne bavili. Bola som na stáži v zahraničí, ktorú mi nejedna kamoška závidela (pff, keby ony vedeli). Po návrate na Slovensko som mala pocit, že dokážem všetko. Že získam prácu snov, nájdem si nový vzťah, nájdem si podnájom a všetky tie ďalšie veci, ktoré od vás okolie očakáva, keď vám už dávno nie je -násť.