Sedieť o tretej v noci po tme v izbe je mi už akosi prirodzené, proste najlepší čas na premýšľanie a dávanie si života do poriadku. Aj dnes... Všetko mi už lezie hore krkom, všetkého mám dosť, cítim sa vyčerpaná, psychika v prdeli a telo začína tiež pomaly štrajkovať. Nemôžem spať, nemôžem jesť, nemôžem nič... Celé zle.

Premýšľam o zmene práce, premýšľam o tom, či som ešte vôbec schopná niečo vo svojom vnútri cítiť, premýšľam, či by nebolo jednoduchšie sa skrátka len tak zbaliť a navždy odísť. Len ja sama, samučičká. Niekam, kde nikoho nepoznám. Niekam, kde by som mohla začať úplne od začiatku. Proste s čistým štítom. Ukázať svetu, že ja na to mám, ukázať, že som niekto. Ukázať, že aj na mne záleží. Pretože pokiaľ vás vaše okolie nedokáže oceniť, budete stále nešťastný...