Zdravím vás, milé moje!

Čochvíľa tomu budú už tri mesiace čo som dala výpoveď v práci, odišla som z lukratívneho postu manažérky a odvtedy si doma liečim svoje zdevastované JA. Ale poďme pekne po poriadku. Ako mnohé z vás vedia, už nejaký čas som pracovala ako manažérka v menšej miestnej firmičke, kam som pôvodne nastúpila ako obchodná zástupkyňa. Bolo to moje prvé ozajstné zamestnanie po úspešnom ukončení vysokej školy a získaní inžinierskeho titulu a ja som bola naozaj šťastná prešťastná, že mi niekto dal šancu (vy absolventky to zaiste chápete).

Ako obchoďáčka som mala na starosti propagáciu spoločnosti, oslovovanie nových klientov na spoluprácu, PR a rôzne ďalšie drobnosti potrebné ku každodennému chodu firmy. Všetko mi to išlo od ruky a aj napriek tomu, že ma na prácu nikdy nikto nezaškolil, nemala som s ničím ani ten najmenší problém. Až ma jedného dňa môj šéf poprosil, či by som zaňho nemohla urobiť nejaké papierovačky a hlásenia, pretože on zrovna nemal k dispozícii počítač. No a keďže šéfovi sa neodvráva, vrhla som sa po hlave do práce. To viete, keď ste absolvent takmer bez skúsenosti, nechcete v žiadnom prípade riskovať stratu práce, pretože veľmi dobre viete, že vám ďalších pár mesiacov nikto novú prácu nedá. Svoju novú úlohu som teda splnila a pokračovala v bežnej náplni práce. Takto to išlo ešte niekoľko týždňov, no z ničoho nič som bez varovania dostávala stále nové a nové úlohy. Prakticky som už pravidelne robila niekoľko činností namiesto môjho nadriadeného a postupom času aj namiesto ekonómky a pár ďalších ľudí. Samozrejme bez zvýšenia platu, lebo šak sme na Slovensku :-/

Netrvalo dlho a z postu obchoďáčky som postúpila na pozíciu manažérky spoločnosti. Bola som pravou rukou šéfa, cítila som sa dôležito a samozrejme, že mi pribudli ďalšie pracovné povinnosti. Spočiatku mi to ani nevadilo, pretože kto by odmietol kariérny postup, obzvlášť v tak krátkom čase, hejže?! Tentokrát som si už ale povedala o zvýšenie platu. A čiastočne sa mi to aj podarilo, moja výplatná páska poskočila o 100€. Nie je to síce veľa, no nie je to ani málo. Navyše mi bolo sľúbené, že časom dostanem ešte viac! A tak plynuli dni, týždne, mesiace a ja som v práci trávila čoraz viac času. Povinnosti pribúdali a ja som zrazu prestala stíhať termíny a čoraz častejšie sa mi stávalo, že mi z hlavy uleteli povinnosti, ktoré ešte musím zariadiť. Aj preto som si zaviedla diár, kam som si všetko podrobne zapisovala. Lenže všetko to došlo až do bodu, kedy už aj môj diár začal potrebovať vlastný diár. Bolo toho skrátka priveľa. Mala som stále robiť svoju pôvodnú prácu obchoďáčky, ale k tomu sa pridali aj tie manažérskej povinnosti. Zrazu som sa pristihla, že riešim obchody, že riešim správu sociálnych sieti, že zháňam klientov, že vediem pracovné pohovory s potencionálnymi zamestnancami, že školím nový personál, že robím faktúry namiesto ekonómky, že sa starám o servis a poistky, mám nastarosti výplaty mojich kolegov, plánujem im smeny, chodím na jednania ohľadom reklamy,  pripravujem pracovné zmluvy, lietam na poštu, zháňam kancelárske potreby pre všetkých, kto v našej firme robia a asi milión ďalších vecí. Uvedomila som si, že toho skrátka mám vyše hlavy a 8 hodín mi na to jednoducho nestačí... A veru netrvalo dlho a v práci som namiesto dohodnutých ôsmich hodín trávila zrazu 10 hodín. Neskôr to poskočilo na 12 a to bola pre mňa konečná.

V hlave mi začala blikať kontrolka ako zmyslov zbavená. Čoraz častejšie som podliehala stresu, z práce som chodila úplne vyšťavená, večer som paradoxne nemohla od únavy zaspať a hlavou mi neustále bežali myšlienky na to, čo všetko som dnes nestihla a čo všetko ma zajtra ešte čaká. Nemyslela som už na nič iné, len na prácu. Navyše mi uprostred noci volali moji podriadení, pretože asi mali pocit, že o druhej hodine rannej nemám nič iné na práci, len riešiť ich detinské sťažnosti a žabomyšie vojny s kolegami. Bolo to šialené. Bola som na odstrel. Bola som zrelá na psychiatriu. No musela som vydržať. Stále ma dopredu tlačila vidina toho, že si odmakám aspoň dva roky, nech získam ako-takú prax a potom odtiaľ vypadnem.

Jedného dňa k nám nastúpil nový kolega, s ktorým sme sa veľmi skamarátili. Konečne som mala niekoho, kto videl ako tvrdo makám a komu som sa mohla čas od času aj posťažovať, že to už jednoducho nezvládam. Cítila som sa nedocenená. Mala som pocit, že si ma šéf začal pliesť s robotom a vrcholom všetkého bolo, keď som sa snažila navrhnúť opatrenia, ktoré by firmu značne obohatili, no všetky boli odignorované. Lenže čo čert nechcel, nastúpila k nám aj nová kolegyňa, ktorá zakrátko prišla za šéfom s rovnakým návrhom, aký som pol roka pred ňou neúspešne prezentovala ja. Tentokrát bol z neho šéf nadšený. A dosť, vravím si! Ja tu proste nebudem za debila! Pár mesiacov som svoju pošliapanú psychiku riešila rozhovormi s vyššie spomenutým kolegom, no asi po dvoch mesiacoch sa mi donieslo do uší vyjadrenie šéfa, ktoré mal na moju adresu. Vraj "Firma fungovala aj bez Zuzany".. Čo prosím? Firma fungovala aj bezo mňa? To vážne?! Ako hej, je pravda, že firma fungovala aj bezo mňa, pretože mu tam pravú ruku jeho veličenstva robil niekto iný, takže áno, pochopiteľne keď tú prácu niekto robil, tak to fungovalo. Lenže ten niekto z firmy odišiel (a ja som veľmi rýchlo pochopila prečo)!!! Okey, túto jeho poznámku som ešte dlho rozdychávala. Vrcholom všetkého bolo keď som sa od ďalších kolegov dozvedela, že keď sa sťažovali na to, že majú priveľa smien, šéf to bez váhania hodil na mňa. Vraj ja som im dala tak veľa smien. Áno dala, ale na koho príkaz? Sama som si z prsta nevycucala koľko ľudí má byť na smene. Keď som im smeny naplánovala so sedliackym rozumom, tak som dostala zdrba, že to je málo, že majú mať viac. Tak som konala podľa pokynov a keď sa to kolegom nepáčilo a sťažovali sa nadriadenému, tak som bola ja za p*ču?! Prečo? Pretože som konala na základe jeho príkazov?! To kde sme?!

Konečný zlom vo mne ale nastal až v momente, keď odišlo 80% ľudí z jedného pracoviska kvôli nezhodám so šéfom a ja som zrazu musela suplovať aj ich prácu. Vlastne to dospelo až do bodu, že som v práci trávila 20 hodín denne!!! Áno, čítate správne, 20 hodín denne! Ako obchoďáčka a neskôr aj ako manažérka som mala flexibilnú pracovnú dobu, takže som pekne krásne o 7 naklusala na svoj post manažérky, odkrútila som si 8-hodinovú šichtu, o 15. hodine som odišla domov, najedla sa, vyvenčila psov, na hodinku - hodinku a pol si zdriemla a mohla som sa znova chystať aby som na 18. hodinu som už zasa bola v robote a pracovala za tých, ktorí dali výpoveď. Na ich pozícii som skončila o 6 hodine rannej a išla som domov znova spať, aby som na ďalší deň mohla tento prenádherný rituál opakovať. Takto to išlo asi dva mesiace až som napokon stratila nervy a rozhodla som sa dať výpoveď.

Po fyzickej stránke som bola absolútne zdevastovaná, nemohla som spávať, bola som vystresovaná, všetok čas som trávila v práci, rodinu som už ani nevidela, o kamarátoch ani nehovoriac. Keď som sa konečne dostala domov, narýchlo som niečo zjedla a snažila som sa aspoň na pár minút zavrieť oči, čo bolo stejne k ničomu, pretože mi celý čas hlavou lietali myšlienky o tom, čo všetko ešte treba spraviť. Miestami som už mala pocit, že v tej firme nikto nič nerobí, len ja. Lebo miestami to tak aj bolo.

Dať výpoveď bolo to najlepšie, čo som pre seba mohla urobiť. Ono keď si človek uvedomí, že maká doslova za desiatich a napriek tomu si jeho prácu a ochotu a obetavosť nikto neváži, je to skrátka na facku. A ono keby to bolo len o tom, že si ma tam nevážia, tak by sa to ešte dalo predýchať, lenže ono to vlastne bolo o tom, že nielen že si ma šéf neváži, ale ešte zo mňa aj robí pred ostatnými p*ču. A tak som si jedného dňa teda povedala "Fajn, šak firma fungovala aj bezo mňa", pobalila som si všetky veci, vybrala z telefónu firemnú SIM kartu, vytlačila výpoveď a šéfovi nechala odkaz, že ja končím. A nech si robí čo chce. V tom momente mi to bolo naozaj ale naozaj jedno. Nech si robí k*k*ta zase z niekoho iného. Nech mu tam niekto iný drie do úmoru za almužnu, ktorú nazýval výplatou.

A tak som teraz doma, oddychujem, nestresujem, dávam sa dokopy a pripravujem sa na nové zamestnanie. Tentokrát už viem, že so sebou nenechám zametať. Už nemusím, lebo už nie som neskúsený absolvent, ktorý si horko-ťažko nájde prácu. Už je môj životopis opäť o niečo plnší a ja si môžem spokojne povedať, že moje zdravie, fyzické aj psychické, je pre mňa prvoradé.

PS: Výpoveď som dávala v tričku s nápisom "Jak u debilov" ;-)